Občas mám pocit, že žijem v knihe. V divadelnej hre Kocúrkovo. V románe 1984. V Jednom dni Ivana Denisoviča. V Osudoch dobrého vojaka Švejka. Nikdy som si nemyslel, že aj ja budem raz žiť dobu, o akej som doteraz iba čítal…
Nástup žiakov do škôl bez pretestovania žiakov aj učiteľov a so semaforom, ktorý platí, nemohol dopadnúť inak než tým, že už po týždni (!!!) výuky začali vypadávať prví pedagógovia, prvé triedy. No to, akým spôsobom sa to deje, mi môj rozum odmieta prijať ako realitu. Stále čakám, že som sa iba vo sne presunul do absurdnej drámy a zobudím sa. No nie, nie je to sen. Tak uvažujem, odkiaľ a kam smerujem(e)…
Učím na strednej škole, kde po dobrovoľnom testovaní pedagógov našej školy týždeň po výuke ostal pozitívny 1 (slovom JEDEN!!!) pedagóg (mimochodom – zaočkovaný). A toto rozkrútilo úplne absurdnú mašinériu. Najprv sa poslal do karantény daný pedagóg (ešte logické), potom celá jeho trieda (prvé dni boli najmä triednické hodiny, ešte tiež celkom logické, hoci netuším načo sa potom dusíme v rúškach celé hodiny) a nakoniec všetky triedy, v ktorých daný pedagóg v posledných dvoch dňoch mal čo i len jednu (!!!) hodinu (keďže sme stredná škola – nik z nás neučí len jednu triedu!). Tu už moje chápanie začalo tápať. Veď jedna vyučovacia hodina, 45´, pri súčasných podmienkach fungovania tried (rúška, dezinfekcia, vetranie, nepremiešavanie tried, nemožnosť odučiť hodiny vo vlastnej odbornej učebni) a všetci žiaci?! Veď keby toto aplikovali v závodoch, výrobný proces na Slovensku za 2 dni stojí!
Všetci žiaci? Vlastne nie. Nie všetci. Len neočkovaní. Tí očkovaní mohli pokračovať v prezenčnej forme a ďalej chodili do školy. Neočkovaní boli ešte v ten deň pred obedom poslaní zo školy domov. Všetci! Bez výnimky. Lebo mali za sebou jednu úvodnú hodinu s daným kolegom. Toto už moje chápanie nechápalo. Tak zaočkovaný kolega je nakazený, všetky jeho nezaočkované kontakty sú HNEĎ poslané domov (Ide komusi autobus, prídu po neplnoletých rodičia, a vedia vôbec prísť? Nepodstatné! Si neočkovaný – marš!) a očkované kontakty v pohode pokračujú vo výuke (a ostávajú aj kolegovia, ktorí sú v jednom kabinete, pijú spolu kávu, desiatujú spolu – pretože sú všetci zaočkovaní).
Aké rozdeľovanie sa to začína?! Aká segregácia?! My a oni? Očkovaní a neočkovaní? My sme zlí, oni sú dobrí? Ale Covid môžeme predsa dostať všetci! Aj tí zaočkovaní! Dôkazom toho je nejeden zo študentov našej školy, ktorému vyšiel pozitívny PCR test, hoci zaočkovaný bol!
Následne ďalšie dni priniesli toľko absurdít, až mi to rozum doslova odmietal prijať ako realitu a voľný deň sviatku (15.9.) som celý musel strávil v záhrade, pri oberaní jabĺk, lebo aspoň príroda zatiaľ funguje logicky. A bolo pekne…
Akých absurdít?
Medzitým deň po dni pribúdali noví nakazení a ďalší študenti boli posielaní do karantény (len nezaočkovaní, samozrejme), ďalší pedagóg (nezaočkovaný) tiež. Učiť a prijímať prezenčnú formu vzdelávania smeli len zaočkovaní a tí študenti, ktorí zatiaľ nemali hodinu s pozitívnym pedagógom alebo tí pedagógovia, ktorí neboli v triede s pozitívnym študentom. Lebo podľa nastavených pravidiel sa 15´ v jednej miestnosti (a hodina trvá 45´) považuje za úzky kontakt. Ale keď sa kdesi pred školou bozkávajú študent a študentka rozdielnych tried, to zjavne úzky kontakt nie je, lebo to nemali v rozvrhu. Keď si na obede dajú dole rúška študenti z rôznych tried (a u nás aj škôl!) a jedia aspoň 15´, tak to už úzky kontakt tiež nie je!!! Keď prídu rodičia pozitívnych podpísať prevzatie samotestov na tom istom prízemí školy, to tiež nebezpečné nie je. Covid si zjavne vyberá, koho nakazí presne podľa školského semaforu a Covid automatu.
Mimochodom – podľa týchto pravidiel sa za úzky kontakt považuje aj spoločná cesta dopravným prostriedkom v trvaní dlhšom ako 15´ a keďže študenti z dedín chodia do školy nimi (a aj medzi dochádzajúcimi boli pozitívni) a cesta trvá viac ako 15´, už len čakám, kedy sa začnú posielať do karantény a na testy všetci spolucestujúci a s nimi aj šoféri (nejaký kľúč sa už nájde, možno si najnovšie budú všetci pri nástupe do autobusu zapisovať svoje meno a telefónne číslo – jedným perom, samozrejme). Mimochodom – dnes som išiel autobusom z práce tiež…
Vlastne som si v týchto dňoch uvedomil (napriek vlastnému negatívnemu PCR testu), že toto je len začiatok školského roka a keď sa tento kolotoč bude opakovať po celý rok, asi by som si mal čím skôr nájsť inú prácu, v ktorej mi nebude každý jeden deň (doslova každý jeden!!!) hroziť, že napriek tomu, že si svoju prácu robím poctivo a aktuálne opatrenia rúško-odstup-ruky dodržiavam neraz dôslednejšie ako tí zaočkovaní, budem môcť byť opakovane posielaný do karantény sotva sa objaví v niektorej z desiatich tried, v ktorých učím, pozitívny jeden jediný študent. Lebo červenou sme vyznačení len my, neočkovaní. Po každom dni môže prísť oznam – v tejto triede je pozitívny, ty očkovaný nie si, ideš do karantény, mal si v tej triede v posledných dvoch dňoch hodinu… Aj preto som svojich študentov už druhý týždeň nosieval každý deň na dvor a tam sme mávali vyučovanie. Na toto babie leto asi nezabudnem a som vďačný, že bolo… Tam nie som viac ako 15´ v jednej miestnosti, aj keby bol medzi nimi rovno pozitívny. Vlastne presne toto ma už pred jednou karanténou zachránilo…
Toľko som sa za roky svojho dospievania a dospelosti napočúval, načítal v novinách (kupujem si pravidelne Pravdu už od svojich stredoškolských čias), kto všetko v období socializmu nemohol slobodne žiť, tvoriť, konať – ktorý spisovateľ, ktorý spevák, herec, režisér. Dnes to však nesmie ani bežný (a skutočne obyčajný!) človek. Ani obyčajný učiteľ, ak sa nedá zaočkovať, ani študenti, ktorí sa stávajú stratenou generáciou bez vzdelania, ak sa nedajú zaočkovať (naviac len tými politicky „správnymi“, západne orientovanými vakcínami, lebo iné k dispozícii u nás nie sú)…
Dnes sa skončil tretí školský týždeň. Ešte som nebol v karanténe, čo vnímam ako malý zázrak. No dnes od rána lialo a študentov som nemohol vziať na dvor. Uvedomujem si, že ak sa v triedach, kde som dnes mal hodiny, objaví cez víkend čo i len jediný nakazený, od pondelka sa už karanténe a zníženému príjmu za daný mesiac nevyhnem. Lebo nie som zaočkovaný. Lebo v TOMTO štáte som občan druhej kategórie. Napriek tomu, že mám tri vysoké školy a 25 rokov pedagogickej praxe v predmete, ktorý je povinne maturitný. Napriek tomu, že som učenie svojich predmetov vždy realizoval najzodpovednejšie ako som vedel… Čo už. Aspoň budem mať čas uvažovať, čo iné by som v živote ešte mohol robiť, hoci som vždy učil s nadšením a s radosťou…
Dnes som čítal, že je nedostatok rušňovodičov. V rodine som už niekoľko železničiarov mal, tak ma to zaujalo 😉