Štefan V. Kohári

Š.K.: Mestský park Ľ. Štúra vo Zvolene

Keď sa v rámci stredoškolského štúdia so študentmi prvýkrát venujeme Ľ. Štúrovi a ja napíšem toto meno na tabuľu, v triede neraz zaznie nevôľou vyslovené: „Ach, ten pravopis!“ A keď následne zisťujem, prečo ten vzdych, vysvitne, že nejeden študent zo základnej školy prišiel s touto asociáciou: keď sa povie Štúr, spojí sa mu to síce so slovom pravopis, ale slovo pravopis sa mu predovšetkým spája so slovom ypsilon. A tak medzi Štúra a ypsilon dáva automaticky = (rovná sa). A popritom Štúr ypsilon nechcel a ani ho vo svojom pravopise nikdy nemal! Ba ani jeho predchodca Bernolák! Napriek tomu hodžovsko-hattalovská reforma zaviedla ako etymologický (podľa pôvodu) prvok do pravopisu práve ypsilon a paradoxne sa na tom dohodli aj katolíci používajúci bernolákovčinu (bez ypsilonu), aj evanjelici používajúci štúrovčinu (tiež bez ypsilonu). Mimochodom – zjednotenie nastalo a dokonca aj nové Hattalove „ypsilonkové“ pravidlá vyšli ešte za života Štúra (teda nie až po jeho smrti ako to tvrdil pred pár dňami pravdivo sa tváriaci „animák“ o Štúrovi).

Aké teda boli pravidlá v Štúrovej Náuke reči slovenskej?
1. Nechce žiadne ypsilon (y), pretože preň v slovenčine neexistuje zvuk. On sám píše: „V našej reči niet žiadneho y. Tam, kde Slováci s Poliakmi hraničia, napr. v zadnej Orave, počuť ešte vyslovenie y, ale u iných Slovákov sa vonkoncom viacej neslýcha“. V jeho pravidlách napríklad nájdeme aj slová: ribička, síkorča, vladika, skalnatí. A keďže nebolo ypsilon, neboli ani žiadne (!) vybrané slová.
2. Ľ. Štúr nevyčleňuje ani krátku samohlásku – široké ä, pretože „tu a tam, v daktorých kútoch Slovenska užívané ä, v ktorom i a a tj. ia do jedného hlasu eekavého sa steká, napr. mässo, ríbä, husä atď., toto ale ako pokútne a krem toho hynúce do reči našej spisovnej nenáleží,“
a nevyčleňuje ani mäkkú spoluhlásku ľ, pretože podľa neho ju vyslovujú iba niektorí Slováci, aj to nie pravidelne a aj v týchto oblastiach sa z výslovnosti slovenskej stále viac vytráca. Preto v jeho pravopise by on bol Ludevít (bez mäkčeňa na Ľ!) a Hurban vydával Slovenskje pohladi… (dnes Slovenské pohľady). Tvrdú výslovnosť vo svojich pravidlách uvádzal aj pri slovách ludstvo či líčka.
3. Vyčleňuje pravé a nepravé dvojhlásky, „opravdivé dvojhlásky v nárečí našom sú nasledujúce: uo, ja, je, „ale len vtedy ak s inou predchádzajúcou spoluhláskou tvoria slabiku, inak sa za pravé dvojhlásky nepovažujú (napr. v slovách prjateľ, mljeko sú dvojhlásky, no v slovách jahoda, jeseň už dvojhláskou nie sú). K dvojhláskam však Štúr poznamenáva, že dvojhlásky by sa vlastne mali písať podobne ako dvojhláska iu, teda aj: ia, ie, no kým v slovách s iu sa i vyslovuje (napr. robiu, vo výslovnosti robi-u), v ostatných spomenutých dvojhláskach by sa nemali čítať dve samohlásky samostatne, a preto považuje za lepšie, keď sa pravé dvojhlásky budú zapisovať: ja, je, uo.
4. Ľ. Štúr chápe základný rozdiel medzi samohláskami a spoluhláskami tak, že samohlásky sa aj samé vysloviť môžu, pričom spoluhlásky bez spojenia so samohláskami sú nevysloviteľné, ale napríklad spoluhlásky r, l zaraďuje medzi samohlásky a nazýva ich „pol-samohlásky“. Zároveň zavádza aj dlhé ŕ, ĺ, ktoré bernolákovčina ešte nepoznala.
5. Ľudovít Štúr zavádza aj dovtedy nepoznaný zákon „z ohľadu predlžovania syláb,“ teda dnešné pravidlo o rytmickom krátení. Nazýva ho podstatným zákonom v slovenčine a to v tom, že „ dve dlhé nikde jedna za druhou nenasledujú, a tak sa ani písať nemôžu.“
6. Štúr označoval ď, ť, ň dôsledne v každom slove, ktoré vyžadovalo mäkkú výslovnosť, a to aj pred samohláskami e, i. Ak sa vyžadovala výslovnosť tvrdá, jednoducho tam mäkčeň chýbal – takto výslovnosť a pravopis navzájom korešpondovali a kto sa učil pravopis, učil sa ním aj správnu výslovnosť (uvádza napríklad slová: ďeduško, ťetka, taťinko, ťemňica, ale tento, henten, valiť, ligotať, leňoch).
Mimochodom – u Štúra neboli žiadne obojaké spoluhlásky (neboli potrebné, keďže neexistovali žiadne vybrané slová) a mäkkých spoluhlások bolo len sedem.
7. Zavádza dz, dž, pretože kým Česi na ich mieste používajú z, ž (házet, příze), u Slovákov sa zvukovo ustálilo dz, dž, a preto ho aj zavádza (hádzať, priadza, džavotať).

Môže súčasný slovenský jazyk vôbec súperiť s inými jazykmi? Môžu ho niekedy aspoň na 70% ovládať cudzinci, ktorí oň majú záujem? Všetci tí majitelia fabrík v Slovenskej republike, zamestnávatelia, ale aj zamestnanci iného štátneho občianstva (napríklad v nemocniciach máme stále viac lekárov neslovenskej národnosti) a v neposlednom rade aj študenti na výmenných pobytoch. A ak reč, tak aj pravopis? Alebo budeme nútení aj v Slovenskej republike používať cudzí jazyk (stále častejšie anglický) namiesto nášho materinského, národného, dnes ešte cieľového jazyka štátu? Zmierime sa v súvislosti s angličtinou s tým, čo naši predkovia odmietali v prípade maďarčiny? Už dnes existuje množstvo inzerátov len cudzojazyčných, inzerátov hľadajúcich zamestnancov, ktorí budú zamestnaní na území Slovenskej republiky, no vyžaduje sa od nich ovládanie anglického jazyka na komunikatívnej úrovni. Keby boli len v maďarčine, už by toho boli plné ústa politikov. Angličtina však nevadí. Zdajú sa mi smiešne snahy odmietať dvojjazyčné nápisy národnosti, ktorá tu s nami žije a je súčasťou nášho štátu, ale bez problémov používať anglické výrazy v bežnej komunikácii, v písanom aj v ústnom prejave. A keby len výrazy – anglosaská kultúra  (ba až keltská, napríklad taký Halloween) je kvôli preferovaniu západného videnia sveta zrazu dôležitejšia ako historicky spoločné tradície Slovákov a Maďarov. Ale o tom možno inokedy, teraz sa vrátim k jazyku..
Nie je hrozba zániku slovenského jazyka ukrytá v ňom samotnom, v jeho súčasnej kodifikovanej podobe? Veď na dokonalé ovládanie pravidiel jeho pravopisu mnohým nestačí ani deväť rokov základnej a štyri roky strednej školy s maturitou – najvypuklejším dôkazom sú médiá – zapnite si len večer správy a čítajte, čo sa objavuje na obrazovke. O titulkoch správ na rôznych internetových portáloch ani nevravím. Nebolo by dnes, 200 rokov po narodení Ľ. Štúra, načase sa vrátiť k tomu jeho pravopisu? Počiatočné finančné náklady (ktoré bývajú najzávažnejším argumentom odporcov tohto kroku) na výmenu administratívnych dokumentov či prepis literatúry do tohto pravopisu, by boli určite krokom vpred, hoci to historicky môže vyzerať naopak. Študenti by konečne začali svoj jazyk milovať a na hodinách jazyka by sa viac času mohlo venovať nepresnostiam v používaní tvarov slov (napríklad nesprávne za prvé namiesto správneho po prvé, pani magistra namiesto pani magisterka, bola ste namiesto boli ste, doprovod namiesto sprievod, tlačítko namiesto tlačidlo), ktoré celkom bežne nesprávne používajú dokonca aj moderátori a redaktori  televíznych staníc (zrejme preto dnes radšej ani jedna z nich nenesie prívlastok slovenská).

„Keby sa nebolo modifikovalo pravopisné riešenie, ktoré presadzoval Ľ. Štúr, dnes by nikomu ani nenapadlo nariekať za pomyselným čarom vznešenosti a jedinečnosti slovenčiny,” napísal v Kultúre slova ešte v r. 2006 prof. PhDr. et Dr. h. c. Ján Findra DrSc., hlavný iniciátor a zakladateľ Univerzity Mateja Bela, lingvista, jazykovedec. Kiežby bolo jazykovedcov s takýmto postojom stále viac…

Zdroj citátov: Ľ. Štúr – Náuka reči slovenskej (1846)