Štefan V. Kohári

Naši študenti majú podľa inovovaného štátneho vzdelávacieho programu prečítať zo svetovej literatúry 6 (slovom: šesť) diel za 4 roky štúdia na strednej škole. Sú to tieto: Sofokles: Antigona,  W. Shakespeare: Hamlet, Molière: Lakomec,  E. M. Remarque: Na západe nič nové,  A. S. Puškin: Kapitánova dcéra, J. D. Salinger: Kto chytá v žite.

Dalo by sa namietať, prečo práve z realizmu tam nejaké to dielo chýba (máme predsa autorov ako L. N. Tolstoj, A. P. Čechov, N. V. Gogoľ a keď komusi vadí skvelá ruská literatúra, tak tam mohli byť trebárs aj Veľké nádeje Ch. Dickensa), prípadne vyjadriť smútok, že dnešní študenti nebudú poznať základy kultúry našej civilizácie  (Homéra, Ezopa, Bibliu ), ale človek ostáva dlho bez slov, dojatý, že sa uprednostňuje slovenská literatúra a v rámci nej žiaci dôverne spoznajú knižku Sekerou a nožom, čo tam nejaký Homér či Lev Nikolajevič!

Ale keď ste našli stratenú reč, pozrite si so mnou čo si pre študentov pripravili zostavovatelia povinnej literatúry slovenskej (mali by sa podpísať, nech sa vieme konkrétnym osobám poďakovať)? Zoznam prozaických diel začína M. Kukučín svojou poviedkou Keď báčik z Chochoľova umrie a nasledujú ďalší realisti  – Maco Mlieč J. G. Tajovského a Ťapákovci B. S. Timravy. Od Kukučína poznám aj študentsky príťažlivejšie diela, dôslednejšie zachytávajúce slovenské dedinské prostredie (Neprebudený, Dies irae, Rysavá jalovica), no uznávam zrejmú potrebu odhaliť študentom, že kedysi existovala vrstva zemanov, a inak ako cez dielo to zrejme nejde. A keďže pútavejšia Vajanského Suchá ratolesť je príliš rozsiahla (naviac autor bol rusofil) a Hviezdoslavým Ežom asi nechceli dráždiť beztak nízku úroveň čítania s porozumením, iná voľba ako Báčik nezostala… Prečo sa však v dobe stúpajúceho počtu postojov bojachtivých nadšencov pre jednoduché riešenia nevyužijú aj zdroje slovenskej literatúry na formovanie iných postojov, to naozaj nechápem. Takí Hrdinovia B. S. Timravy by dnešným študentom určite prospeli viac ako Ťapákovci.

Je zvláštne, že kým vo svetovej literatúre sú povinnými diela naozaj len prierezovo z celých dejín literatúry, v slovenskej máme neraz troj až štvorčlenné skupinky diel z toho istého obdobia. Napríklad z medzivojnovej svetovej literatúry študenti nemajú možnosť čitateľsky spoznať nič skvelé od E. Hemingwaya, R. Rollanda, K. Čapka či J. Haška, no slovenská medzivojnová literatúra je zastúpená naozaj neskromne – štyrmi dielami prózy (M. Urban: Živý bič, J. Cíger Hronský: Jozef Mak, D. Chrobák: Drak sa vracia, P. Jilemnický:  O dvoch bratoch) a dvoma výbermi autorov poézie (vitalistu J. Smreka a R. Dilonga, mimo iného aj autora zbierky: Gardisti, na stráž!)

Prozaické diela vo výbere povinnej literatúry už potom pochádzajú z obdobia po r. 1945 (samozrejme, len tie kritické k obdobiu socializmu: A.  Bednár: Kolíska, L. Mňačko: Ako chutí moc) a ďalšími dvoma sú vraj reprezentatívne diela literatúry po r. 1989 (D. Dušek: Kufor na sny, P. Pišťanek – D. Taragel: Sekerou a nožom).

Keď je to posledné menované dielo takým neprehliadnuteľným prvkom slovenskej literatúry, že by ho všetci maturanti mali mať prečítané, tak už teraz sa teším na generáciu tých, ktorí sú teraz v prvom ročníku a toto dielo ich ešte len čaká. Ak mi potom trebárs študent v maturitnej písomke opíše do najmenších detailov pohlavný styk a okorení text obscénnymi slovami (napr. pri tohtoročnej téme rozprávania Rande s mojím mestom mohol ísť študent aj touto cestou), vlastne ani nebudem môcť namietať, lebo takto napísané majú aj povinné dielo (a tiež ide o umelecké sebavyjadrenie). A keď si ráno pred maturitou študent zmyslí, že na ňu nepôjde a otec ho do toho bude napriek tomu nútiť, tak on sa jednoducho obesí – opäť to bude v rámci akceptácie vzorového konania postavy z prečítanej knihy povinnej literatúry.

Mnohí komentátori strašia, že sa vraciame k neslobode socializmu, ak vyhodíme toto dielo na nátlak nejakého typu škôl (s ktorým mimochodom nemám spoločný ani len svetonázor, ale v tejto otázke s nimi súhlasím). Iní obhajujú právo študenta poznať takéto dielo, vedieť, aké diela sa písali po roku 1989. Neviem, po roku 1989 písal napríklad aj Ladislav Ťažký či Ladislav Ballek a nepotrebovali slovo JEBAŤ na ozvláštnenie textu.

Mimochodom – keď sú maturanti zrelí na takéto dielo, prečo by neboli zrelí aj na nejaký výber reportáží (napr. G. Gryzlov), cestopisov (B. Filan) alebo nejakej vecnej literatúry esejistického charakteru (Lovci ľudských tvárí L. Ťažkého, Pri prameňoch slovenčiny R. Krajčoviča) alebo vtipného glosátorstva J. Satinského (Šľak ma ide trafiť alebo Čučoriedkareň) – aj sami by sa inšpirovali ako písať esej, reportáž… Ba ešte aj čosi z trillerov J. Banáša by bolo pre študentov do života určite väčším prínosom ako  Sekera a nôž (a to vôbec nemyslím ironicky).

Apropo – nesloboda? Nik predsa dielo necenzuruje ani nesťahuje z pultov kníhkupectiev. Iba ho nechce na policiach povinných diel v školských knižniciach, a to je sakramentský  rozdiel! Nesloboda  je práve to, ak učiteľ musí so študentmi preberať aj dielo, s ktorým sa on osobne nemôže alebo nechce stotožniť. Nesloboda je to, keď učiteľ každé 3-4 roky dostáva nový zoznam diel s povinnosťou prečítať si tie, ktoré ešte nečítal a štát nezabezpečí ani len jediný výtlačok pre každú školu (také Soirée, Kufor na sny či Kolísku mnohé školy dodnes nemajú, hoci v zozname povinnej literatúry figurujú už niekoľko rokov) a vyučujúci slovenčiny si musí dané knihy zháňať sám (a neraz na vlastné náklady). A potom čaká tá istá cesta zháňania aj študentov (a po márnej snahe zohnať knihu skončí ich chuť čítať na stránke referaty.sk). Peniaze sa nájdu na tlačiarensky nákladné učebnice (a ťažké, na kriedovom papieri) pre každého žiaka, ktoré neraz len farebne spestrujú police školských skladov a skúšajú ich zaťažiteľnosť, lebo sa z nich prakticky nedá učiť  (napríklad posledná učebnica slovenského jazyka pre triedy s vyuč. jazykom maďarským je plná pravopisných aj štylistických chýb, nedostatkov v zadaní cvičení a podobne). No peniaze na 5-10 ks z každého povinného diela pre každú strednú školu sa už nenájdu? Jeden postreh: dnešným študentom by stačilo uvoľnenie práv na povinné diela a ich publikovanie na stiahnutie zdarma vo formáte pdf alebo epub na niektorej z hojného počtu stránok určených pre školy a školstvo (minedu, statpedu, nucem).

Toto je nesloboda – učiteľov aj ich študentov! Do písomných testov PFEČ pripravovaných NÚCEM-om musia mať maturanti prečítané všetky povinné diela (lebo tam môže byť otázka na ne zameraná), ale nikoho nezaujíma, odkiaľ ich zoženú – mám na starosti aj školskú knižnicu a po siedmich rokoch v nej som rád, že tam mám z noviniek medzi povinnými aspoň troch Dušekov, päť Remarquov a 7 Salingerov. Z ostatných spravidla po jednom-dvoch kusoch, Soirée nemáme doteraz. Ešteže sme dobre zásobení z čias socializmu dielami slovenského romantizmu a realizmu, takže povinná poézia S. Chalupku (Mor ho!), A. Sládkoviča (Marína), J. Botta (Smrť Jánošíkova) či J. Kráľa (Zakliata panna vo Váhu a divný Janko) je poskytnuteľná vždy pre celé triedy.

Na záver si neodpustím jednu poznámku pre autorov zoznamu povinnej literatúry (ale aj pre politikov, aby sa nad tým zamysleli). V zozname povinnej literatúry sú už asi osem rokov diela troch autorov, ktorí boli nejakým spôsobom spájaní so Slovenským štátom v rokoch 1939-45, ale celé roky tam nie je tam ŽIADNE dielo (zo svetovej ani zo slovenskej prózy!!!), ktoré by vykresľovalo hrôzy 2. svetovej vojny a ich pozadie.  Ak také diela autori zoznamu nového povinnej literatúry nepoznajú (lebo žiadne nepribudlo ani v tom aktuálnom), odporúčam im Evanjelium čatára Matúša (L. Ťažký), Materinské pole (Č. Ajtmatov), Osud človeka (M. Šolochov), Smrť sa volá Engelchen  (L. Mňačko), Námestie sv. Alžbety (R. Jašík) či skutočný príbeh piatich partizániek: A rána sú tiché… (B. Vasiliev). Komentátori sú prekvapení, že mladí nič nevedia o vojne, o fašizme, o SNP? Odkiaľ? Z tých pár hodín dejepisu, z ktorého väčšina z nich ani nematuruje? Či z rusofóbne zameraných médií?

Ktoré diela som z povinnej literatúry nespomínal, ale z časti POÉZIA a z časti DRÁMA ich študenti tiež musia prečítať?

1. J. Kollár: Předzpěv zo Slávy dcery (toto by v povinnej nemuselo byť, bez výkladu učiteľa je to pre študenta nezrozumiteľná kopa textu a aj tak to vždy musíme podrobne verš po verši čítať a vysvetľovať si na vyučovaní).
2. Hugolín Gavlovič – Valaská škola – mravúv stodola (vlastný výber)
3. I. Krasko: (vlastný výber)
4. M. Válek: (vlastný výber)
5. M. Rúfus: (vlastný výber)
6. J. Urban: (vlastný výber)
7. J. Palárik: Dobrodružstvo pri obžinkoch (to by som z povinnej literatúry tiež vylúčil, mne osobne sa veľmi páči, ale študentom sa dialógy, v ktorých sa bežne prechádza zo slovenčiny do maďarčiny a naopak čítajú ťažko – namiesto toho radšej niečo od Radošinského naivného divadla alebo od Alty Vášovej, prípadne z medzivojnového obdobia P. Zvona)
8. J. G. Tajovský: Statky-zmätky
9. I. Bukovčan: Kým kohút nezaspieva
10. M. Lasica –J. Satinský: Soirèe

Ktoré diela mne v zozname chýbajú?

starovek:  Homér – Ilias (aspoň nejaká vymedzená časť)

stredovek: Život sv. Konštantína (napr. namiesto J. Kollára)

klasicizmus: Ján Hollý – Svatopluk

romantizmus: nejaká povesť J. M. Hurbana alebo J. Kalinčiaka, prípadne časť Hurbanovho životopisu Štúra (skrátka vymeniť jedno dielo poézie za prózu) a aj u Sládkoviča by sa mi namiesto Maríny na to obdobie viac hodil Detvan.

svetový realizmus: aspoň jedno dielo! Napr. L. N. Tolstoj (minimálne nejakú poviedku Vojna a mier či Anna Kareninová by sa zdali priveľa),  A. P. Čechov

slovenský realizmus: B. S. Timrava – Hrdinovia (namiesto Ťapákovcov)

svetová medzivojnová próza:

R.Rolland – Peter a Lucia (aby pochopili, že vojna si nevyberá a zasiahnuť môže naozaj každého jednotlivca aj mimo frontu),

E. Hemingway – Komu zvonia do hrobu (kde jednoznačne fašizmus zobrazuje ako zlo)

a od E. M. Remarqua by sa skôr hodili Traja kamaráti (kde odkrýva ako vzrastal nacizmus medzi mladými a čo spôsobil v živote jednotlivcov).

K. Čapek – R.U.R. (veď slovo robot máme odtiaľ!)

J. Hašek – aspoň pár kapitol o Švejkovi, nech študenti zakúsia aj optimistický pohľad na svet

M. Figuli – Tri gaštanové kone (namiesto D. Chrobáka)

P. Zvon – Tanec nad plačom (činohra)

J. Kostra (alebo L. Novomeský prípadne R. Fabry namiesto R. Dilonga, skrátka nejaký vlastný výber 2 rôznych smerov medzivojnovej poézie)

literatúra po r. 1945

Č. Ajtmatov – Deď dlhší ako ľudský vek (prípadne už vyššie spomínané Materinské pole)

G. Orwell – 1984 (keby nič iné zo svetovej nedali, ale toto by povinné najmä v súčasnosti malo byť)

M. Zusack – Zlodejka kníh (silný príbeh, obraz 2. svetovej vojny očami dievčatka v Nemecku)

L. Ťažký – Evanjelium čatára Matúša (silné príbehy a zároveň pútavé čítanie o vojne očami vojenského zajatca).

R. Jašík – Námestie svätej Alžbety (silný príbeh o tragédii spôsobenej židovským pôvodom počas vojny)

J. Bob – Generáli (minimálne časť o M. R. Štefánikovi a J. Golianovi)

a možno ako súčasť literatúry aj filmové spracovanie niektorého z diel Červené víno (F. Hečko) alebo Tisícročná včela (P. Jaroš)