Štefan V. Kohári

(Iný oproti oficiálne zverejnenej recenzii Pravdy zo dňa 24. 10.)

Hodnotiť film podľa jeho názvu by som považoval za neprimerané, hoci už samotný názov znel príliš cirkusovo na to, aby pôsobil vierohodne v súvislosti so životom a tvorbou takého človeka, akým Ľudovít Štúr bol. Názvu, ktorému napríklad generácia našich rodičov ani nerozumela.
Banalizácia. Takýto termín mi napadol viackrát počas sledovania tohto „dokufilmu“. Banalizácia činnosti Ľ. Štúra, ba aj jeho života ako celku. Začalo to hrobármi v scéne, v ktorej sa o Štúrovi vyjadrujú s neúctou (čo by som však ešte vnímal ako „true“ možnosť, ľudia sú rôzni) a pokračovalo vyjadreniami postáv Hodžu či Francisciho, ktoré tomu dali korunu.
Je jasné, že Hodža sa so Štúrom na pravopise nepohodol, ale v čase Štúrovej smrti už fungovali Hodžom a Hattalom presadené zmeny v pravopise (aj ypsilon), takže nemal najmenší dôvod vyjadrovať sa o Štúrovi pohŕdavo ako to robila postava Hodžu v „dokufilme“. Šokujúco zneli najmä slová tejto postavy o tom, že Štúr bol vlastne k slovenčine ľahostajný, že jemu „na pravopise ani nezáležalo“ akoby to ani nebol práve Štúr, kto všetky pravidlá geniálne sformuloval a spísal v Náuke reči slovenskej.
Okrem toho z celých pravidiel vypichli jedinú vec, ktorá by dnes mohla byť vnímaná v jazyku negatívne, a to, že Štúr bol za U-istov, kým Hodža za L-istov (v príponách slovies minulého čas – chodiu / chodil), pričom bravúrne vo filme zamlčali, že Štúr však bol aj proti ypsilonu, širokému ä či mäkkému Ľ. A keby spomenuli, že Hodža presadzoval dokonca aj trojhlásky, to by už asi tak pozitívne vo filme Hodža vykreslený nebol (a Štúr by bol vykreslený pravdivejšie, viac „true“).
Úplný šok však pre mňa ako človeka, ktorý má čo-to o Štúrovi naštudované (a mnohé informácie sme sa dokonca učili na vysokej, neboli to teda informácie „povesťového“ charakteru), nastal, keď spomenuli Francisciho. Tú vetu z filmu som si musel zapísať: „Zatkli ma, no nemohli mi nič dokázať, tak ma pustili.“ Takto ľahostajne rozpráva postava Janka Francisciho, hoci práve jeho aj s Bakulínym a Daxnerom odsúdil súd v Plešivci na trest smrti (dodnes o tom hovorí pamätná tabuľa na budove Obecného úradu v Plešivci) a už im stavali šibenice, keď v poslednej chvíli kvôli udalostiam v Pešti bol trest zmiernený. A tá istá postava Francisciho sa rovnako pohŕdavo vyjadruje aj o Štúrovi, vraj nebol ani dobrý šéfredaktor Slovenských národných novín a jeho noviny „boli na smiech“. To hovorí postava osoby, ktorá v skutočnosti napísala ako prvá báseň v štúrovčine (Svojim vrstovníkom na pamiatku), osoby, ktorú Štúr vysoko hodnotil už v časoch, kedy Janko Francisci vydal zborník desiatich ľudových rozprávok, osoby, ktorá spolupracovala so Štúrom už počas jeho pôsobenia v Bratislave (Prešporku). Netvrdím, že to medzi nikdy nezaiskrilo, no je predsa len viac ako pritiahnuté za vlasy to, že by sa taká osoba o Štúrovi vyjadrovala po jeho smrti pohŕdavo ako postava Francisciho v „dokufilme“. Apropo – zaujímalo by ma, z akého zdroja čerpali autori filmu, keď do úst Francisciho vložili aj slová, ktorými slovenskú študujúcu mládež nazýva dobytkom.
Ako drobnosť na okraj vnímam to, že vo filme urobili z Hurbana vzhľadovo nepríjemného tuberáka, ktorý by ani nemusel chcieť dodržiavať Štúrove bezženstvo, lebo takého by ho ani nikto nechcel, nieto ešte pohľadná Anička Jurkovičová (ktorá si dokonca mohla vyberať, keďže jej dvoril aj Janko Francisci).
Čo ma však úplne zarazilo? Informácie o Adele Ostrolúckej. Priznám sa, hneď po filme som začal hľadať vo svojich knihách o Štúrovi informácie súvisiace s jeho spoluprácou s Ostrolúckovcami, s jeho korešpondenciou s nimi (písal si dokonca s matkou a bratom Adely). Opäť by ma ako pedagóga, ktorý informácie posúva študentom, veľmi zaujímali zdroje, z ktorých čerpali autori filmu a ako prišli na to, že vlastne medzi Ľudovítom a Adelou neexistovala žiadna (!) náklonnosť. A to, že Adela vo filme rozprávala po maďarsky (s tónom akoby slovenčinou pohŕdala) bolo asi najviac pritiahnuté za vlasy. Autori filmu asi nič nepočuli o pamätníčku Adely Ostrolúckej (ktorú doma volali aj Etelka), do ktorého jej básničky napísali viacerí slovenskí spisovatelia (dokonca aj Karol Kuzmány svoju Slávu šľachetným, tj. Kto za pravdu horí…), a Ostrá Lúka neďaleko Zvolena naznačujú, že so Štúrom asi nekomunikovala v maďarčine (hoci v tomto jazyku excelovala a prekladala ho vraj do viacerých jazykov, to uznávam, rovnako aj to, že Štúr tiež maďarčinu ovládal, takže čisto hypoteticky…). A nazvať ich platonický vzťah mýtom musela byť poriadna autorská guráž najmä v momente, keď naznačovali, že žena jeho mŕtveho brata preňho „chlapsky“ znamenala viac ako Adela Ostrolúcka!!!
Napriek všetkému však tento film mal jedno veľké plus – dokáže zaujať. Myslím si, že svojou grafikou a efektmi a vtipnými poznámkami pomimo (napríklad o tom, ako všetci študenti popíjali a Štúr im potom do toho ťažké myšlienky vniesol a oni nemohli v ten večer zaspať) dokáže zaujať aj mladú generáciu a zároveň jej poskytuje súhrnný pohľad v kocke (vhodný ako opakovanie pred maturitami) na najdôležitejšie okamihy (notoricky známe) života Štúra – vychádzku na Devín, stretnutie na fare v Hlbokom, návštevu Jána Hollého, ale aj informácie o odvolaní Štúra z katedry a vzniku hymny či o jeho striedmosti v stravovaní a obľube vychádzok do prírody. V tomto sa pridržiava faktov, to uznávam. A mladá generácia zrejme dokáže dopozerať film o Štúrovi (čo je tiež úspech). Vlastne som vo filme objavil v slovách postavy Janka Kalinčiaka aj zrejme pravdivú (v ponímaní autorov: TRUE) vetu: „Ludevít vnímal ľudí nie takých, akí sú, ale takých, akými by mali byť.“
Apropo – zaujímalo by ma, koľkí z autorov filmu by túto vetu napísali gramaticky správne, v dnešnom, nie v Štúrovom pravopise, keďže zjavne im viac imponoval Hodža.