Štefan V. Kohári

– Vy štrajkujete?
– Nie. A ja by som TERAZ neštrajkoval ani keby som bol jediný v zbore.

Takto som odpovedal ľuďom, ktorí sa ma na to počas predošlého víkendu pýtali.
A viete prečo?
1. Tento štrajk nie je o školstve ani o jeho ďalšom smerovaní. Tento štrajk je o túžbe jednotlivcov po smerovaní štátu bez Smeru. Politický štrajk. A hoci som Smer v posledných voľbách nevolil (moja strana sa do parlamentu nedostala), jeho alternatívou sú tam dnes len tí, ktorí nám, učiteľom, nedali ani to málo, čo dnešná vláda. Skôr naopak (mám na mysli rušenie učňoviek za dzurindovcov, ktoré som zažil na vlastnej koži vtedy ako učiteľ na jednej z nich).
A mimochodom – mňa by z biedy tých 140 eur nevytrhlo. Ako učiteľ mám problém našetriť si na dom či byt, takže pre mňa by najväčším prínosom bolo, keby učitelia mohli získať učiteľské byty, ktoré by mohli užívať do tých čias, kým budú pôsobiť v školstve. Lebo 140 eur sa opäť len preje, prípadne posunie do bánk na ich úžernícke úroky a poplatky, keď si človek na dom/byt vezme úver. Takže 140 eur teraz a 90 o rok pre mňa nie je žiadnym úspechom ani keby ich hneď zajtra vláda učiteľom priklepla – priklepla by ich totiž bankám a podnikateľom, na postavení učiteľa by to nezmenilo zhola nič.
2. Nepovažujem za nevyhnutné, aby všetky školy mali rovnaké technické vybavenie. Na tej našej sme napríklad prakticky všetko získali postupne zapájaním sa do rôznych projektov, absolvovaním rôznych kurzov, ktoré sme neraz mali do šiestej večer (po pracovnom čase), neraz cez víkendy a víkendy v súvislosti s projektmi boli plné aj ďalšej práce naviac, ale dnes vďaka tomu máme množstvo didaktickej techniky, s ktorou mimochodom všetci vieme vďaka tým školeniam pracovať. Prečo by ju zrazu mali mať aj školy, kde učitelia čakajú so založenými rukami (a vedeli by vôbec danú techniku využiť?) Mimochodom – jeden prenosný dataprojektor a notebook k nemu si môže škola získať aj vďaka rodičom či zriaďovateľovi, pod ktorého konkrétna škola patrí. Prečo by mal štát (a na základe akého kľúča?) posielať do škôl didaktickú techniku? Ja by som skôr prijal, keby na školy posielali predpísané povinné diela rovnako ako učebnice, aby študenti nemali problém zohnať konkrétnu knihu, keď je raz medzi povinnými.
3. Žijem v regióne, kde ľudia okolo mňa (aj príbuzní) zarábajú na úrovni minimálnej mzdy a ešte sú radi, že majú prácu. Napríklad v rožňavskom Gemtexe musia byť ženy v práci 8,5 hodiny denne (odrábajú si aj obednú prestávku), a to ešte ani nie sú platené od času, ale úkolovo. Upratovačky, predavačky v pokladniciach, baličky v okolitých závodoch či skladníci – všetci sú na úrovni max 400-500 eur. Najviac tu zarábali železničiari a baníci, ale po uzavretí miestnej bane po predošlých problémoch s jej majiteľmi a po zrušení regionálnych železničných spojov (mimochodom – za ktorejže vlády?) sa ocitlo medzi nezamestnanými množstvo mužov a keďže dopyt prevyšuje ponuku (a nové firmy sa stále tlačia len na západ), tak sa mzdy držia na nízkej úrovni a po vojakoch, lekároch a právnikoch nie sú v tomto regióne učitelia práve tými, ktorí by sa mali ozývať ako prví (zvlášť, ak svojím štrajkom by spôsobili obmedzenie už aj tak nízkeho príjmu tým ostatným – asi by sa nám za to poďakovali a ešte by nás s vervou a nadšením podporovali.)

Na záver pár faktov:
1. Učitelia si odučia svoje a padla je mýtus? Je. Mal by byť. Žiaľ, počas rokov svojho učiteľovania som poznal aj takých. Takže systémovejšie riešenie na ohodnotenie učiteľov by prišlo vhod viac – napríklad nárokovateľný (nie v kompetencii zriaďovateľa a podobne) objem financií napríklad za opravu predpísaných slohových prác, štátnym vzdelávacím programom predpísaných diktátov, opravu maturitných písomiek (PFIČ), prípravu študenta na nejakú súťaž (ktorej sa reálne zúčastní – čím vyššie kolo, tým väčší objem financií k platu pedagóga) či za vypracovanie testov na prijímacie skúšky, za dozor (spomínam si, že najmä na ZŠ to bolo po dni dozoru na prasknutie hlavy). Presný rozpis činností za čo a koľko. Mám azda bojovať za to, že učiteľ etickej, telesnej či výtvarnej dostane pridané rovnako, hoci on si naozaj ešte môže dovoliť po práci bočný príjem, kým na mňa budú čakať slohy (a keď má trieda 32 žiakov – pri predpísanom minimálnom rozsahu 1,5 strany na to nikdy jeden večer nestačí).
2. Kredity a príplatky za ne by mali postupne zrušiť úplne. Alebo aspoň nepokračovať v tomto systéme a ísť systémovejším spôsobom, viac dať do tabuliek – aj na základe odpracovaných rokov či presne vymedzených získaných certifikátov, pretože takto sa našli aj učitelia, ktorí si kredity získavali napríklad aj za to, že sa mali naučiť pracovať s wordom, hoci tú prácu už dávno ovládali. A na strane druhej – je absurdné, aby niekto najprv musel získať kredity (z akejkoľvek oblasti, dokonca aj z telesnej), keď chce ísť na 1. alebo 2. kvalifikačnú skúšku vo svojom predmete.
3. Systém by sa už mal raz a navždy zastabilizovať, nemeniť sa po každej vláde. Napríklad ponúkať učiteľovi možnosť vybrať si, ktoré učebnice sa dotlačia a nie ich neustále obmieňať a nepriamo nútiť objednávať si tie jediné, ktoré v ponuke sú. Napríklad u nás na sklade učebníc ležia nevyužité najviac učebnice vydávané od reformy z čias Mikolaja. Niektoré učebnice sú vyslovene nepoužiteľné (napríklad celá učebnica SJ pre maďarské triedy obsahuje viac gramatických a štylistických chýb ako diktát najhoršieho gymnazistu) a iné sú textovo na 90% totožné s predchádzajúcimi, no štát za ne zaplatil ako za nové učebnice (napríklad Literatúra 1 až 4 pre SŠ s vyučovacím jazykom maďarským).
4. Štát by mal zastabilizovať pozíciu učiteľa aj finančne, to súhlasím, ale tá nepeňažná stabilizácia by bola pre učiteľov vo všetkých mestách bez rozdielu životných nákladov azda pútavejšia, spravodlivejšia a najmä by sa stala lákavejšou aj pre záujemcov o toto povolanie: učiteľský byt od štátu/mesta/kraja (platiť len za energie – veď napríklad vojaci dostávajú dokonca príspevok na kúpu bytu), rôzne učiteľské bonusy (napr. poukazy na dovolenku, do kúpeľov, do divadla – to všetko si neraz učitelia z finančných dôvodov odriekajú), poukaz na oblečenie 2x ročne (aj v závodoch dostanú aspoň montérky či obuv zadara) či stravné lístky na každý pracovný deň nezávisle od toho, či sa učiteľ stravuje v škole alebo doma (kto sa stravuje v škole, použije stravný lístok na obedy tam, a kto nie, použije ich inak).
A to som ešte nespomenul počet žiakov v triedach (zakotviť nutnosť ich delenia tak, aby sa učiteľ mohol každému žiakovi venovať viac, veď dnes na spojených hodinách mávame aj 32 študentov, takže keby napríklad na slohu každý chcel čosi hovoriť len dve minúty, tak na to jedna vyučovacia hodina nestačí) či počet hodín v úväzku (napríklad taká práca v školskej knižnici, v sklade učebníc, ako aj práca výchovného poradcu by kľudne mohli byť aj hodinou v rámci úväzku), alebo možnosť odísť do dôchodku skôr, prípadne aspoň znížiť v takom veku základný úväzok, ak učiteľ psychicky či fyzicky cíti, že vyhorieva (veď vojaci či policajti majú výsluhové dôchodky už po koľkých rokoch?)
To sú veci, za ktoré by stálo za to bojovať!

Apropo – bojovať neznamená dávať ultimáta a čakať na kapituláciu. Bojovať občas znamená aj vyjednávať. Čo takto najskôr medzi sebou – staré odbory, nové odbory, rôzne iniciatívy učiteľov a nakoniec aj všetci ostatní – zjednotiť postoje, stanoviská, ciele. A potom ísť bojovať. Jednotne. Ako tí mušketieri…